Jan Švankmajer sa vracia k dvom zdrojom svojej surrealistickej poetiky – ku Carollovej Alici v krajine zázrakov a k východiskám vlastnej tvorby. Inšpiroval sa knihou, predovšetkým však projektuje vlastné snové pocity, zážitky, predstavy a spomienky z detstva a zapája ich do Alenkinho príbehu. Využíva zvláštny odcudzovací efekt, akoby chcel diváka uistiť o neurčiteľnosti hraníc skutočného sveta a „reálneho“ neskutočna fantázie. Oslobodená imaginácia smeruje k oslobodeniu imaginácie diváka.
